My Little Dashie

poviedka Alexa „RobCakeran53“ Griffina

Žijem svoj život zo dňa na deň. Veľká väčšina týchto dní nie sú ničím výnimočné, funguje to asi takto: Vstanem, idem pešo do práce, odpracujem svoj čas, idem pešo domov, a potom už len posedávam až kým nejdem spať. Výnimočne sa stretnem s pár priateľmi, zatiaľ čo inokedy len hrám videohry alebo sledujem My Little Pony: Friendship is Magic. Z času na čas sa prihodí niečo zaujímavé. Stretnem starého známeho, nájdem na zemi dolár alebo utekám pred zatúlaným psom.

Žiť v umierajúcom meste nie je príliš zábavné alebo zaujímavé. Kedysi však toto mesto bolo plné života a farieb, ale teraz... väčšina domov už len chátra, obchody ostali celkom prázdne a raz veľké fabriky ktoré poháňali ekonomiku mesta celkom spustli. Nemal som možnosť vidieť mesto v plnej kráse, ale videl som ho na rôznych obrazoch. Moja mama a otec tu žili šťastne a to isté priali aj mne keď raz vyrastiem.

Žiaľ, nemôžem povedať, že by som napĺňal toto ich želanie.

Svoj deň by som len ťažko popísal ako šťastní: Vstať, pracovať, spať a znova. Samozrejme, zažívam aj príjemnejšie chvíle, ale každodenné starosti ktoré prežívam prevažujú tieto chvíľky potešenia. My Little Pony mi veľmi pomohlo, ale v konečnom dôsledku je to len ďalšia vec ktorá mi robí falošné nádeje. Vždy keď pozerám nejaké diely alebo prechádzam fanúšikovské weby, úplne mi učarujú tie jasné farby, veselé tváre poníkov a tá pokojná atmosféra ich sveta. Je to tak ťažké pozerať na ten krásny svet, mať ho priamo pred nosom, chcem sa natiahnuť po tých krásnych farbách a usmiatych tvárach.

V tom len narážam na obrazovku svojho počítača.

A som späť v realite. Občas to končí tak, že vypnem počítač a idem von sa prejsť. Trávim takto na prechádzkach veľa času, zvlášť odkedy mi umreli rodičia. Idem sa jednoducho prejsť. Keď som smutný, prechádzam sa. Keď som unavený, prechádzam sa. Keď mám chuť sa prejsť... prechádzam sa. Prechádzky sú v určitom zmysle môj druhý život, trávim aspoň polovicu dňa vonku, na rozpadajúcich sa chodníkoch upadajúceho predmestia.

Videl som ľudí ako prichádzajú a odchádzajú. Videl som budovy zbúrané, spálené alebo tak veľmi posprejované, že ich pôvodný náter nebolo ani vidieť. Len málokedy na svojich potulkách stretávam aj iných ľudí. Väčšina ľudí totiž neznesie pohľad na svoje kedysi krásne mesto, na svoje domy, na prázdne obchody. Nemám im to za zlé. Vlastne im vcelku závidím. Videli toto mesto svojimi vlastnými očami, tie hrdo týčiace sa budovy, čerstvo pokosené trávniky, krásne vydláždené cesty a chodníky v dokonalom stave.

Jediná vec ktorú som videl čo mi pripomína túto dobu aspoň vzdialene sú obrazy mojej mamy, každý z nich bol farebnou scenériou tohto betónového sveta. Začala maľovať až keď sa to tu všetko rozpadlo priamo pod jej nohami, napriek tomu dokázala zmeniť smutnú scenériu na prekrásnu. Jej vrcholné dielo je maľba prázdnej lúky kde boli garáže. Ponad to nakreslila prekrásnu dúhu. Môj najobľúbenejší obraz. Asi to bude dôvod prečo mám Rainbow Dash najradšej zo všetkých poníkov. Farba jej hrivy, a tiež tá nadzvuková dúha, to všetko mi pripomína ten obraz.

Boli časy keď som chcel mať svoju vlastnú Rainbow Dash alebo skôr plyšovú hračku s ktorou by som mohol zaspávať. Starého Simbu som spravil jej „dočasným“ náhradníkom, než našetrím dosť peňazí. Pomáha to, aspoň trochu. Akoby držať si ju pri sebe vyliečilo moje rany, moju bolesť a môj žiaľ. Moje nohy po tých nespočetných hodinách chodenia v starých topánkach priam pulzujú pod plachtou a ja si držím plyšovú hračku pevnejšie ako matka chrániac svoje dieťa. Je to jediná vec na ktorú sa dokážem pozerať a cítiť skutočnú radosť aj keď to nie je skutočne Rainbow Dash po ktorej tak veľmi túžim.

Neostáva mi nič iné, musí mi to stačiť.

----------

Dnes, tak ako obvykle, som šiel do práce pešo. Všetko úplne rovnaké tak ako každý deň. Do obchodu prichádzajú tí istí ľudia, nakúpia čo potrebujú a odídu preč vlečúc tašky s nákupom. Pár hodín sa to takto opakuje až dokým mi neskončí zmena. Zapíšem do papierov časy a idem domov. Rozhodol som sa tento krát ísť inou trasou ako obvykle, len taká menšia zmena oproti ceste ktorou chodievam zvyčajne. Táto časť mesta si to odniesla zo všetkých najhoršie. Stojí tu už len pár domov a z toho ani jeden nie je obývaný. Je to skutočne smutný pohľad. A zároveň, jediný pohľad ktorý sa ponúka. Jediný pohľad aký kedy uvidím.

Teda, aspoň tak som si myslel.

Upútalo ma niečo nezvyklé, osamotená kartónová krabica uprostred chodníka. Za ten čas čo tu žijem som si zvykol na ulice plné odpadkov. Krabice, plastové poháre z McDonaldu a igelitové tašky sú tu celkom bežné, ale len výnimočne človek videl kartónovú krabicu ktorá nebola roztrhaná či inak poškodená. Táto bola výnimočná skôr preto, že mi stála rovno v ceste. Keď som bol menší tak som zvykol robiť čo som mohol pre toto mesto. Zbieral som odpadky ktoré som našiel, pomáhal som susedom. Ale túto bitku som jasne prehrával. Už som sa celkom vzdal nádejí, že by mohlo byť toto mesto opäť raz čisté, obzvlášť nie táto časť. Teraz už smeti len obchádzam, nech si ho odfukuje vietor alebo nech tam leží a rozkladá sa. Skrátka som nechal „ľudí“ čo tu ešte žijú nech si robia čo chcú keď väčšine nezáleží na ničom inom než na sebe samých. Prečo by som ja mal byť iný?

Obišiel som tú krabicu, ledva som na ňu pozrel. V tom momente ma na nej nič tak veľmi nezaujalo. Pokračoval som ďalej, od domu som už nebol tak ďaleko. Keď som prišiel tak som sa zložil a išiel som si zahrať nejaké hry. Postupne som chcel prestať uvažovať nad svojou cestou domov, nebolo mi to dvakrát príjemné. Nanešťastie sa mi stále viac a viac vybavovala tá krabica. Ako plynul čas tak som pomaly opäť dostal chuť sa prejsť. Vyšiel som z domu a začal som obvyklou trasou keď som sa na moment zastavil a na chvíľu sa zamyslel. Prečo mi len stále v hlave vŕta tá krabica. Otočil som sa späť a nasmeroval som sa tým smerom ktorým som dnes išiel z práce, cesta ktorou som chodieval skutočne len zriedka. Zvedavosť však zvíťazila, chcel som mať už celú tu vec s krabicou konečne z krku.

V priebehu pár minút som ju našiel, sedela tam smutne celkom sama medzi rozbitým betónom a prerastenou trávou. Nehýbala sa, nevytŕčala nemala čím byť výnimočná. Obyčajná hnedá kartónová krabica. Nechcel som však aby moja cesta sem bola úplne k zbytočná a tak som k nej podišiel bližšie. Ako som sa približoval tak som zbadal, že je niečo vo vnútri. Bolo to jasnej farby, vlastne viac farebné a vcelku drobné. Hovorím si, či to je nie opustené šteniatko.

Zastavil som sa pri tej krabici, tej samej krabici ktorá mi nechcela dať pokoja odkedy som ju zazrel. Díval som sa dnu na to farebné klbko v nej.

A tak tu stojím, hľadím do tej krabice na to malé... čosi. Teda, vedel som presne čo to je, ale môj mozog si to akosi nechcel priznať. Najprv som si vravel, že to musí byť len hračka, ponechaná na po spas osudu rovnako ako všetko v tomto okolí. No predsa, videl som ako to dýcha. Presnejšie, zdalo sa mi, že to spí. Celkom sa mi začali potiť ruky, zrýchlil sa mi tep a neprestajne som žmurkal aby som si utvrdil čo vidím.

Zakaždým však ten pohľad ostáva úplne rovnaký. Vo vnútri vidím spiacu... drobnú... Rainbow Dash. Fascinujúce.

Kľakol som si, aby som sa mohol lepšie pozrieť do krabice. Nemôžem tomu uveriť. Neexistuje žiaden normálny spôsob ako sa mohla zjaviť... práve tu, v tomto pochmúrnom, temnom a hroznom svete. Obzerám si tu krabicu pozornejšie z každej strany a našiel som na nej obyčajným perom napísané „Do dobrých rúk.“

Prvé čo mi vŕta hlavou, okrem prvého dojmu „malá Rainbow Dash v krabici.“ je otázka, „Kto by tu len tak ponechal chúďa Rainbow Dash?“ V hlave sa mi rodia rôzne otázky. Ako sa sem dostala? Prečo tu vlastne je? Prečo je len mláďa? Jej bok je ešte bez symbolu, čo znamená jediné, že je skutočne ešte len malá kobylka. Postavil som sa, že trochu natiahnem unavené nohy. Nechtiac som pritom nohavicou zavadil o krabicu a nastalo nevyhnutné, zobudila sa.

Začala sa obzerať okolo seba a pretierať si tvár prednými nôžkami aby sa zobudila. Spočiatku jediné čo vidí sú hnedé steny krabice, ale potom sa zaklonila a pozrela na mňa tými veľkými očami s čiernymi zreničkami obklopenými dúhovkou vo farbe ruží. Ten pohľad sa mi úplne zarezal do srdca a ako to vravievajú na internete, moje srdce explodovalo... aj dva krát. Tá čistá rozkoš jej pohľadu ma prinútila si znovu kľaknúť, nemohol som si pomôcť, musel som sa usmievať. Musia to byť roky odkedy som sa naposledy takto usmieval, roky odkedy som bol naposledy s rodičmi vonku v jednom z mála ostávajúcich parkov v tejto štvrti.

Jej očká na mňa stále uprene dívajú a ja zas dívam na ňu. Neviem čo by som mal povedať alebo urobiť, ale niekde predsa musím začať.

„Ahoj.“

... prihovoril som sa jej, ale neodpovedá .

Neisto som pokračoval: „Odkiaľ si sa tu vzala maličká?“

Začala sa obzerať okolo seba, ale potom len pozrela späť na mňa. Čím viac ňu pozerám, tým viac si uvedomujem, že je skutočne veľmi malá. Určite ešte o niekoľko rokov mladšia ako bola zobrazená v dvadsiatej tretej  epizóde. Možno ešte vôbec nevie rozprávať... teda, pokiaľ vôbec môže rozprávať v mojom svete. Už len fakt, že tu vôbec je, ma privádza do rozpakov. Sústredil som sa späť na ňu a všimol som si, že sa začína chvieť. Je jeseň a to tu už zvykne bývať riadna kosa, obzvlášť v polovici septembra.

Nie som si celkom istý čo mám spraviť. Vezmem ju domov? Mám sa s niekým o tom poradiť? Priateľom som sa nikdy nepriznal, že som brony, alebo že mám tú šou rád. Do útulku ju dať nemôžem... to je hlúpy nápad. Nie len, že by som ju nemohol nechať strčiť do malej klietky, ale čo je ešte horšie určite by ju zobrali do nejakého laboratória a robili na nej pokusy či čokoľvek rovnako hrozné. Nie, mám len jedinú možnosť.

Znovu sa zachvela keď sa studený vzduch oprel o jej srsť. Jej krídla sa trochu zatrepotali a ešte viac si pritisla nôžky k telu aby si udržala akú-takú teplotu. A dosť, povedal som si. Toto už viac neznesiem. Vyzliekol som si kabát a zohol som sa po ňu aby som ju mohol zdvihnúť. Zareagovala presne tak ako som čakal, zľakla sa. Začala sebou vrtieť, neistá tým čo s ňou chcem spraviť. Ešte nevie lietať, ale napriek tomu trepoce krídlami ako vládze. Akoby dúfala v zázrak a mohla zrazu odletieť. Uložil som ju do svojho kabáta, zabalil tak aby jej hlavička vykúkala von a mohol som ju pohodlne držať v náručí. Ešte stále sebou poriadne vrtela. Až dokým som poriadne nevyhrial kabát a nezačalo jej byť teplejšie, vtedy sa už upokojila.

„Neboj všetko už je dobre. Nechceš zájsť radšej niekam kde bude teplejšie?“

Znovu som sa na ňu usmieval. Dívala sa na mňa zmätene zatiaľ čo sa snažila pochopiť čo sa vlastne deje.

„Neboj, neublížim ti. Je už neskoro a vonku by si umrzla.“

Myslím, že mi rozumela, pretože ako som to dopovedal zreničky sa jej vrátili späť do pôvodnej veľkosti a teraz sa už len snažila pohodlne usadiť v mojom kabáte. Cítim jej kopýtka a krídelká ako sa otáča. Celé to završuje tým, že si položila svoj hlavičku na moju ruku a zhlboka vydýchla. Pomaly priviera očká a zaspáva.

V tom moje srdce explodovalo tretí raz.

Celú cestu späť pozerám či niekde nie sú iní ľudia. Nechcem aby ju niekto videl. Nemám ani tušenia ako by mohli zareagovať a nechcem nič ponechať na náhodu. Ale tak ako zvyčajne ani tentoraz som nikoho nestretol. Už som takmer pred domom, keď pozerám na hodinky a už je takmer polnoc. Našťastie som na verande nechal zapnuté svetlo inak by som možno ani netrafil. V tejto štvrti je obývaných len pár domov a tak tu býva vždy v noci poriadna tma. Mesto dokonca prestalo zapínať na noc lampy, čo mi situáciu vždy len komplikovalo. Pozrel som sa na kobylku ktorú som niesol v náručí ako krásne spí v mojom kabáte. Už sa vôbec netriasla a prišlo mi, že jej tam asi bude celkom teplo.

Vyšliapal som na verandu a čo najopatrnejšie som sa posnažil dostať ku kľúčom tak aby som nenarobil moc hluku. Podarilo sa, už len potichu odomknúť dve západky, hlavný zámok, nakoniec kľučku a otvoriť dvere. Vnútri je všetko zhasnuté, keďže som odchádzal ešte za svetla. Cvaknutím vypínača ožíva jediná žiarovka v chodbe ktorá pomaly púšťa svetlo do obývačky. Väčšina toho nábytku patrila ešte mojim rodičom. To isté však platí aj o tomto dome. Stal som sa jeho vlastníkom po tom ako umreli a robím všetko preto aby to tak ostalo.

Pomaly vchádzam do obývačky, v náručí si ešte stále nesiem malú Rainbow Dash. Keď idem okolo rodinného obrazu tak ho ako obvykle pozdravím: „Ahoj mami, ahoj tati.“ Viem, že tu už nie sú. Ale fakt, že ma ľúbili, a že som ľúbil ja ich mi pomáha ostať duševne v poriadku a pokračovať v tomto utrápenom živote. Odkedy som vošiel do obývačky tak som cítil vrtenie v náručí. Zobudila sa, pravdepodobne ako som rozžal svetlo. Pomaly začína byť nervózna. Nenapadá ma čo spraviť, tak som ju len posadil na pohovku.

Okamžite vyskočila z kabáta a začala sa obzerať na všetky strany skúmajúc svoje okolie. Zapozeral som sa na ňu ako si začala prezerať pohovku a postupne sa prepracovávala na stolík.

„Čo že robíš tu v mojom svete?“

Nechcel som sa to spýtať nahlas, ale skrátka sa mi to z času na čas stane. Keďže sa stretávam s priateľmi len zriedka, tak sa zvyknem prichytiť pritom ako hovorím sám so sebou. Nevidím na tom nič tak strašné. Nemám ani žiadne zvieratko, pretože sú to len ďalšie peniaze ktoré by som musel niekde vyhrabať a mám do starostí fungovať už takto ako to je.

Jediná odpoveď ktorú som dostal na svoju otázku je ďalší zmetený pohľad na jej tvári. Čo mi jasne vraví, že tiež nemá potuchy ako sa sem dostala. Čo iného by som aj chcel od mláďaťa ktoré ešte nevie ani rozprávať.

„Stratila si sa?“

Ako som to dopovedal, tak jej ušká sklesli a smutne sa zahľadela do zeme.

„Och...“

Až teraz mi to došlo, že je na tom výrazne horšie ako ja. Nemá ani potuchy čo sa tu vlastne deje, kde je alebo kto vlastne som. Je tu celkom stratená. Ba, čo je ešte horšie, ona sem vôbec nepatrí.

„Nuž, dokým sa nič nové nestane, hádam môžeš... ostať so mnou.“

Vidím ako zdvíha hlavičku, pomaly znovu zdvíha aj ušká a pozerá na mňa s obavami. Moje slová nie sú asi príliš povzbudivé a tak sa snažím sa ňu pousmiať.

„Neboj. Čokoľvek ťa sem priviedlo sa časom samo napraví. Musíme len... počkať. Nevadí ti to?“

Neviem prečo som sa jej to vôbec spýtal, ale vyzerá, že to zabralo. Jej ušká znovu ožili a začína sa na mňa usmievať.

Nasledujúcich pár hodín trávime „slávnostnou“ prehliadkou môjho domu. Nič úžasné k videniu, snažím sa hlavne vyhnúť mojej spálni zo strachu, že by ju pohltila tá veľká hromada špinavého prádla čo si tam pestujem. Po skončení prehliadky, jej skúšam dať niečo čo by mohla zjesť. Polámal som pár menších mrkiev na kúsky a prekvapujúco som zistil, že už má zuby. Keďže je veľmi malá, tak som si nebol celkom istý, či už môže jesť pevnú stravu ako napríklad mrkvu. Na druhú stranu, je z animovanej rozprávky. Nemám poňatia čo je pre ňu „správne“.

Spokojná s jedlom si našla pohodlné miesto v otcovom kresle a usadila sa v ňom. Nemám s tým problém. Nie je to akoby som v ňom sedel ja. Nikdy som nemal dovolené v ňom sedieť keď ešte žil a neviem prečo by sa to malo meniť po jeho smrti? Je to jeho kreslo. Ale nemôžem byť na ňu zlý za to, že o tom nevie. Tak som ju nechal sedieť tam, kde sa jej sedí najlepšie. Dal som jej aj malú deku aby sa mala do čoho zabaliť, nakoľko v dome nie je príliš teplo. Nie je tu taká zima ako vonku, ale stará pec mala svoje problémy ešte predtým než rodičia umreli. Existoval trik ako to spraviť, ale ten zomrel spolu s mojím otcom.

Musel som zaspať. Úprimne, čakal som, že prebdiem celú noc kvôli tak významnej udalosti. Ale po tých dlhých hodinách v práci a tomu ponocovaniu keď som sa staral o Dash si telo muselo zákonite vybrať svoju daň. Neviem ako dlho som spal než som sa zobudil, ale na tom i tak nezáleží. Cítim niečo na svojom boku. Pozriem sa a vidím vedľa mňa spať malého azúrového poníka, jej dúhová hrivu a chvost nehybne odpočívajú zatiaľ čo jej hlávka odpočíva na mojom lakti.

Viem, že je to už otrepané, ale moje srdce opäť raz explodovalo.

To ako tu leží, spinká skrútená vedľa mňa mi vyčarovalo úsmev od ucha k uchu. Jej hriva ma šteklí na ruke, ale snažím sa potlačiť akékoľvek svrbenie. Teplo jej tela na mojom boku zas zahrieva moje dlho skrehnuté srdce. Aj keď pár mesiacov nie je dlhá doba, je to tak dlho ako som čakal na tento moment. Môj vlastný malý poník, plyšová Rainbow Dash s ktorou by som spával a mohol si ju objať. A teraz tu mám skutočnú Rainbow Dash, celkom malú, spí po mojom boku, spokojne akoby ma poznalo od narodenia.

Teraz pre mňa nie je nič podstatnejšie. Moja beznádej, moje boľavé nohy, utrápené srdce, všetko ide stranou, pretože nič sa nevyrovná pocitu ktorý teraz cítim. Pocitu ktorý teraz zažívam keď ležím zobudený na pohovke a ona je stále tu. Ona je skutočná. Práve teraz je môj malý poník, Je to... moja malá Dashie.

----------

Sú to len štyri mesiace čo som malú Rainbow Dash priniesol k sebe domov. Snažil som sa za ten čas spraviť nejaký ten „výskum“, ale bezúspešne. Stále netuším prečo je vlastne tu. Úprimne, je mi to už vcelku jedno. Týchto pár mesiacov s ňou je to najlepšie čo som kedy zažil. Otvorila moje srdce láske a radosti. Práve teraz sedí vedľa mňa a pozeráme spolu na televíziu.

Vyzerá, že si užíva hlavne ranný blok kreslených rozprávok na miestnom kanály a ja si ich zas celkom užívam spolu s ňou. Správa sa takmer rovnako ako malé dieťa. Prečo by aj nemala? Ďalší zaujímavý výkon je, že sa už učí rozprávať. Nie som práve najlepší učiteľ alebo rodič keby na to prišlo, ale robím čo viem, aby som jej pomohol naučiť sa rozprávať a čítať. Nemám však ani poňatia kde by som mal začať keď ju chcem naučiť písať. Ak by to bolo tak ako v šou tak tam písali ústami. Myslím, že to pre zatiaľ nechám tak. Keď bude trochu staršia, ak tu toľko pobudne, tak urobím všetko preto, aby som ju to naučil.

----------

Zvyklo to bývať tak, že roky utekali veľmi pomaly. Vždy som netrpezlivo čakal na nový rok dúfajúc, že to bude nový a lepší začiatok. Tento krát začínam mať pocit, že mi ten rok ubehol trochu prirýchlo. Rozhodol som sa, keďže nemám žiaden záznam jej skutočného dátumu narodenia, urobiť zo dňa kedy som ju našiel jej narodeniny. Sedemnásty september... ku podivu, je to veľmi blízko dátumu kedy začali minulý rok v televízii vysielať druhú sériu My Little Pony: Priateľstvo je Čarovné. Prestal som to sledovať odkedy Dashie vstúpila do môjho života. Nemal som dôvod to ďalej sledovať, popravde, ani teraz  na seba nemávam veľa času.

I tak by bolo by veľmi ťažké schovávať sa pri pozeraní tej šou a ešte ťažšie by bolo vysvetliť jej to keby sa tam zbadala, zvlášť v tomto veku je veľmi zraniteľná. Sama vedela, že jej meno je Rainbow Dash, ale ja som zvykol ju volať zdrobnene ako to robila Pinkie, teda „Dashie“ a nemala s tým nikdy najmenší problém. Už vie so mnou plnohodnotne komunikovať, rovnako ako čítať. Dokonca sa už pomaly učí písať, na moje prekvapenie, vlastnými ústami.

Snažil som sa jej „vynájsť“ zariadenie ktoré by upevnilo pero o jej kopyto a mohla by tak písať, ale vyzerá to tak, že písanie ústami je pre ňu prirodzenejšie ako hýbať kopytom. Začínam s ňou mať však väčšie starosti. Každý deň sedí pri okne a pozerá von. Nebojím sa, že by ju niekto mohol zbadať, keďže bývame na konci slepej uličky, tak to by bol ten najmenší problém. Horšie je to, že aj keď mi o tom nikdy nič nepovedala tak jej to vidím priamo na očiach, tá túžba po čerstvom vzduchu. Nemôžem ju tu vnútri držať po zvyšok jej života.

Ha... už začínam hovoriť ako by tu mala byť navždy. Nie je to pravda. Raz, niekedy, sa určite vráti domov, či už to bude proste „paf“ a bude preč alebo sa tu zjaví nejaké kúzlo, vyjde z neho Twilight a vezme ju domov, aby všetko napravili. Srdce dúfa, že sa to nikdy nestane. Dobre však viem, že sa to raz príde. Je to len otázkou času.

Dúfam, že ju dostanem von čoskoro. Pozeral som pár opustených pozemkov a parkov počas mojich ciest z práce, kam by asi bolo najlepšie ju zobrať. Prekvapujúco, vyzerá to tak, že park v ktorom som sa hrával keď som vyrastal bude najlepšou voľbou. Nech sa stane čo sa má stať, vezmem ju do toho parku. Problémom je však ako ju tam dostanem. Je ešte stále relatívne malá, takže by som mal byť schopný schovať ju pod kabát. Zajtra má byť vonku pekné počasie.

----------

Ona to dokázala. Po dvoch rokoch v mojej starostlivosti, bez vlastných skúseností s lietaním som jej dopomohol naučiť sa lietať. Vcelku vyrástla za tých pár rokov a začínalo byť ťažšie ju schovávať cestou do parku. Už som bol natoľko zúfalý, že som jej kúpil psí kostým, len aby som ju mohol doviesť do parku bez podozrení. Rozhodne sa jej to nepáčilo. A tak som si požičal pár kníh z knižnice a prečítal čo najviac o tom ako naučiť vtáky lietať.

Pozrel by som sa aj na internete, ale bál som sa, že by bola príliš zvedavá. Na internete je príliš veľa nepríjemných vecí a nemyslím si, že by na to bola pripravená. Na druhú stranu je pre ňu dosť zlá aj televízia, ale príliš si obľúbila Spongeboba a Nascar na to aby som ju teraz od toho mohol odstaviť.

Späť k lietaniu. Brával som ju do toho parku týždne v nádeji, že ju tam naučím lietať. Je tam jeden veľký strom s vetvami vytŕčajúcimi ponad pieskovisko. Perfektné miesto na trénovanie. Ak spadne a nestihnem ju chytiť, tak padne na niečo aspoň trochu mäkké. Často padala. Vedel som, že padne veľa krát. Mala pred sebou množstvo odrenín, škrabancov, modrín než dosiahne svojho cieľa. Nakoniec, po mnoho týždňoch ťažkej práce to dokázala, letela. Bola to len krátka vzdialenosť, približne pätnásť metrov, ale i tak to dokázala. Možno je trochu doudieraná, ale srší hrdosťou. Možno už bude schopná lietať dosť vysoko na to, aby ju zo zeme ľudia nespozorovali. Musíme ešte zistiť či dokáže manipulovať s oblakmi rovnako ako to dokázala v tej šou, to by naše presuny výrazne uľahčilo. Dokázala by sa schovať medzi oblakmi keď pôjdeme do parku.

Okrem lietania som musel riešiť ďalší problém. Požiadala ma či by nemohla mať vlastnú izbu. Zamyslel som sa a uvedomil som si, že náš dom má jednu voľnú spálňu. Aj keď ešte moji rodičia ju zaplnili vecami z mojich školských čias, nájdu sa tam aj nejaké staré hračky. Možno sa jej budú páčiť, aj keď už nie je najmenšia, možno si z nich vyberie aspoň niečo s čím sa môže zabaviť. Ak bude mať vlastnú izbu, mohol by som jej zohnať aj jej vlastné veci, tak sa bude cítiť aspoň trochu prirodzenejšie. Je vcelku rozumná na malú  kobylku, veľmi dobre chápe rozdiely medzi našimi druhmi, ale stále nevie nič o svojom pôvode. Nie je na to ešte pripravená. Jediné čo môžem urobiť je naďalej sa o ňu starať a postarať sa aby bola šťastná.

Kiež by som jej mohol kúpiť všetko po čom túži.

----------

Keby ste mi pred štyrmi rokmi povedali, že sa budem starať o rozprávkového, dúhového poníka, nazval by som vás bláznom. V skutočnosti ním budem skôr ja, ale je mi to vcelku jedno. Som šťastný. Ona je šťastná. A dnes máme dôvod na skutočne veľkú oslavu, pretože dnes moja malá Dashie získala svoj symbol, symbol ktorý hrdo ukazuje jej nadanie a lásku k lietaniu.

Popravde, vôbec som nevedel ako mám na to zareagovať. Vôbec nevedela čo to je, až dokým som jej to nevysvetlil. Bola z toho úplne nadšená, viac ako kedykoľvek predtým. Bol to celkom normálny výlet do parku, ale tento krát sa rozhodla, že chce vyletieť čo najvyššie ako dokáže. Snažil som sa ju držať na uzde, nech neletí príliš vysoko, ale popravde, nemám možnosť ju zastaviť keď už je raz vo vzduchu. Neviem lietať, takže najviac čo môžem urobiť je povedať jej aby bola opatrná.

Niekde pochytila, že sa musí pokúsiť letieť čo najrýchlejšie ako dokáže. Pravdepodobne to bude mať čo dočinenia s tým, že obľubuje Nascar a pretekanie všeobecne. Už nejakú dobu si vymýšľa rôzne kúsky podľa seba a dáva im rôzne mená. Ja sa len posadím na lavičku a povzbudzujem ju. V okolí už nikto iný nebýva, myslím, že posledný obyvatelia odtiaľto odišli pred rokmi. Povráva sa, že to tu celé odkúpi nejaká spoločnosť, a že tu všetko zrovnajú a postavia novú továreň. Neviem čo si mám o tom myslieť... to však teraz nie je dôležité. Momentálne som nadovšetko šťastný, že moja Dashie vie kam patrí, medzi oblaky. Beriem do úvahy, že tento svet nie je ten kam patrí, ale napriek tomu všetkému je to ta istá Rainbow Dash ako si ju pamätám z tej šou, bez ohľadu na to ako som ju vychoval. Má veľkú dávku odvahy, túžbu po dobrodružstve a neoblomný prístup, presne tak ako má mať. A teraz, je to všetko spečatené jej vlastným symbolom.

V každom prípade, tento krát vyletela skutočne vysoko v snahe nabrať rýchlosť v páde. Všetko hralo v jej prospech, to ako sa naklonila k zemi, plná sústredenosť a možno aj to, že som ju povzbudzoval zo zeme a ona to vážne dokázala. Prelomila zvukovú bariéru a vytvorila nadzvukovú dúhu.

To vám je vec, nikdy by som neuveril, že taký čin je v našom svete možný. Vedel som, že sa dá prelomiť zvuková bariéra, ale že funguje aj tá dúhová časť? Tak z toho mi úplne vyrazilo dych, rovnako ako ten dúhový výbuch vyrazil všetky okná v okolí a spustil alarmy áut až niekde v susednom okrese. Čo najrýchlejšie som sa ju snažil zvolať a čím skôr odísť z miesta činu, skôr než by nás v tom parku mohol niekto objaviť. Mali sme aj trochu šťastie, že žiadne z našich okien nebolo zničené.

Zvyšok dňa sme strávili oslavou. Náhodou to vyšlo tak, že presne dnes mala štvrté narodeniny. Teda nie celkom presne štvrté, ale jej vek som presne nepoznal. Kúpil by som jej aj tortu, ale nikde nebolo otvorené keďže všade menili okná. Tak sme sa rozhodli, že upečieme vlastnú. Fan fikcie sa nemýlili, vôbec nevedela piecť. Ak vezmeme do úvahy, že tiež nie som v tomto obore najlepší, výsledkom bolo všeličo, len nie torta. V každom prípade sme sa poriadne zabavili. Užila si to a bola šťastná, takže som bol šťastný tiež.

Pre ňu to bol vrchol dňa, ale ten môj mal ešte len prísť. Už si navykla spávať vo svojej vlastnej posteli. Len donedávna som s ňou ešte stále spával na pohovke rovnako ako prvú noc. Teraz však už môžem znovu začať spávať vo svojej posteli, ale dvere si nechám otvorene, keby ma náhodou potrebovala. Teraz som ju už len zabaľoval pod prikrývku a povedal jej dobrú noc keď v tom to povedala.

„Dobrú noc ocko. Ľúbim ťa.“

Nebol som na internete už koľko, tri roky? Ani neviem ako sa tomu My Little Pony vlastne darí a čo všetko okolo toho ešte vlastne funguje. Ale čerta, poviem to preto, že je to pravda! Moje srdce znovu explodovalo... dva krát! Po prvý krát, nie len že ma nazvala ockom, čo z času na čas zvykla, ale dokonca povedala... „Ľúbim ťa.“

Chvíľu som nevedel čo mám povedať alebo čo mám spraviť. Nikdy som nebol v takejto situácii. Spomenul som si ako to robil otec a mama. Naklonil som sa nad ňu, pobozkal ju na čelo a povedal jej to samé.

„Dobrú noc, moja malá Dashie. Aj ja ťa ľúbim.“

Usmiala sa na mňa a zavrela oči aby mohla spokojne zaspať. Tak som potichu zhasol svetlo v jej izbe okrem malého svetielka v podobe Spongeboba a potichu za sebou zavrel. Nepohol som sa potom celú hodinu, ostal som celkom zahĺbený v myšlienkach. Keď ma pár krát nazvala ockom, tak som nad tým vôbec neuvažoval. Viem si predstaviť, prečo ma tak nazvala. Byť s ňou tak dlhú dobu znamenalo, že som si celkom zvykol sa o ňu postarať. Dnes však, keď povedala tie slová, naplno som ich precítil a vpustil do môjho srdca. Som jej ocko.

Berie ma za svojho ocka a úprimne, ja ju považujem za svoju dcérku. Aj keď sme každý úplne iného druhu, ľúbim ju z celého svojho srdca. Ale potreboval som od nej počuť tie isté slová, aby som si to konečne uvedomil. Myslím, že som to už konečne dokázal. Prelomil som tú tvrdú škrupinu ktorú som si utvoril keď umreli moji rodičia. Dala mi nádej, lásku, súcit a teraz niečo, čo by som ani nepomyslel, že niekedy vyslovím: dcéru.

Stále uvažujem nad tým keď príde čas aby odišla späť do Equestrie. Každým dňom je pre mňa ťažšie si predstaviť, že by sa to mohlo stať. Dúfam len, že na mňa nikdy nezabudne, pretože ja nikdy nezabudnem na ňu, na svoju dcérku.

----------

Mám taký dojem, že Dashie už viac neporastie. Keď to zaokrúhlim tak má takých deväťdesiatjeden a pol centimetra, už určite vyrástla. Aj keď podľa nami dohodnutého dátumu narodenia má len desať rokov, vyzerá to tak, že má skôr štrnásť alebo pätnásť rokov. Tak sme nakoniec spolu oslávili naraz ďalších päť zameškaných narodenín a oficiálny deň sťahovania. Presne tak, sťahujeme sa. Sťahujeme sa z domu mojich rodičov aj vďaka tomu, že som konečne našetril dosť peňazí no mal som aj trochu šťastia v kasíne. Kúpili sme si pekný dom stošesťdesiat kilometrov odtiaľto. Ten dom je na obrovskom pozemku a obkolesuje ho len nedotknutá krajina. V okolí osem kilometrov nie je žiaden iný dom, len ona a ja.

Teraz môže lietať po okolí ako chce a kedy chce. Je naozaj šťastná aj keď jej určite bude chýbať starý park. Všetko je to už preč, tak ako všetko tej oblasti. Veľká spoločnosť odkúpila pozemky, všetko zrovnali a postavili tam veľkú továreň. Bol to obrovský prínos pre ekonomiku a ľudia konečne začali stavať nové domy! Na jednu stranu ma to teší, ale... nebolo to už nič pre nás. Toľko ľudí by ju obmedzovalo vo vychádzkach a nemôžem ju prinútiť ostávať doma pokiaľ vonku vyslovene neprší.

Našiel som si aj novú prácu, platia mi tu omnoho viac ako v tej starej. Dashie dokonca hovorila, že by si tiež chcela nájsť prácu, ale potom si spomenula čo som jej vravel. Ten pohľad na jej tvári bol srdcervúci. Práve sme si vychutnávali tortu ktorú sme upiekli, k čomu musím dodať, že sme sa v tejto zručnosti už výrazne zlepšili, no v tom spomenula tú prácu. Ja som žartovne povedal, že nemôže pretože je poník a smial som sa. Ostala ticho. Môj Bože, ja som strašný. Ja... ja som sa smial na tom, že moja dcéra je iná.

Ospravedlňoval som sa jej celé hodiny. Aj keď povedala, že tomu rozumie, a že to bol len žart. Viem, že som jej ublížil. Našťastie, viem ako to aspoň trochu napraviť. Pretože máme teraz tak veľký pozemok, je potreba kosiť veľa trávy. Zajtra upravím kosačku tak, aby ju mohla použiť a mohla mať svoje vlastné zamestnanie. Budem jej aj platiť, aby si mohla kúpiť veci čo bude chcieť. Aj keď jej to z obchodu budem musieť stále priniesť ja, môže s čistým svedomím povedať, že si na to zarobila. V tej šou ovládala počasie. Rozhodne nechcem aby sa tu hrala s matkou prírodou pokiaľ to nebude nevyhnutne dôležité, takže tu pre ňu nie je žiadne lepšie zamestnanie.

I tak tomu stále nemôžem uveriť. Je to už desať rokov odkedy ju mám. Ten čas ale letí... kiež by som ho vedel spomaliť, aby som s ňou mohol stráviť viac času. Neviem kedy, ale začínam mať ten pocit, že náš čas spolu sa pomaly napĺňa. Toto všetko je až príliš dokonalé na to, aby to bola pravda.

----------

Dnes musí byť môj najhorší deň v živote, ešte horší ako deň kedy zomreli moji rodičia. Vzhľadom na udalosti na ktoré som sa nedokázal pripraviť, Dashie zistila pravdu skôr ako som jej ju povedal ja. Vie čo je, je len vymyslená postavička z detskej šou. Je naštvaná, nie, je rozčúlením celá bez seba. Zamkla sa v izbe, no poznám svoju dcéru. Určite tam neostala dlho. Otvorila si okno a uletela preč a na nejakom strome si bude vylievať svoj žiaľ. 

Som netvor.

Mal som jej to povedať skôr, len som si stále nebol istý či už je ten správny čas. A teraz obaja trpíme kvôli mojej nerozvážnosti. Myslel som, že káblovka bude pre ňu skvelá vec. Viac programov na ktoré môže pozerať, ale ani vo sne by ma nenapadlo, že budeme mať aj HUB. A už vôbec by ma nenapadlo, že budú po toľkých rokoch ešte stále dávať My Little Pony! Prestali robiť nove diely po ôsmej sérii, ale stále to dávajú v reprízach.

Pamätám si, že som prišiel z práce s nejakými potravinami, zložil som ich v kuchyni a vošiel som do obývačky. Keď som to zbadal...

„Jéj! Ona to dokázala!“ kričala Fluttershy skákajúc od radosti a to ako tam sedeli Applejack, Twilight a Pinkie Pie na tribúne z oblakov a všetky mali na tvári ten ohromený výraz.

Celkom som zbledol... poznal som tú časť... úplne celú som si ju pamätal. Aj po tom čo som to nevidel dvanásť rokov. Stále som si tú časť pamätal. Práve v nej Rainbow Dash dokázala predviesť nadzvukovú dúhu, presne tak ako to dokázala moja Dashie pred niekoľkými rokmi. Ešte stále som držal v ruke kľúče od bytu... no v tom som ich pustil. Buchli na drevenú podlahu, a ak by dovtedy nevedela, že som doma tak teraz už musela.

„Ako dlho...“ spýtala sa ma Dashie, bez emócii v jej hlase.

„Ja...“

„Ako dlho si o tomto vedel?“

„Ja...“

V tom sa Dashie na mňa otočila. Plakala a jej hriva bol ešte v horšom stave ako obvykle.

„AKO DLHO SI O TOMTO VEDEL?!“

Nemohol som sa ubrániť... ako na mňa kričala, slza mi začala stekať po tvári. Za celý ten čas odkedy som sa jej ujal, toto bolo po prvé čo na mňa zvýšila hlas.

A zaslúžil som si to. Úplne som si to zaslúžil

A tak, sadol som si, vypol televízor a všetko som jej porozprával. Povedal som jej o tej šou, o tom ako som ju našiel a odpovedal som jej na každú otázku na ktorú chcela poznať odpoveď.

A bolo ich skutočne veľa.

Väčšina z tých otázok pochádzala z toho čo videla v telke, no odpovedal som jej tak ako som to skutočne cítil. Že aj napriek tomu, že je rovnaká ako Rainbow Dash z televíznej šou, veril som, že nie je práve tou ktorú vidieť na obrazovke. Snažil som sa jej to vysvetliť, ale jej tvrdohlavosť v nej zvíťazila a ďalej ma kritizovala.

Celé som si to zlizol. Celé som si to zaslúžil. Poznal som tú hroznú pravdu a schovával som jej ju pred nosom príliš dlho. Teraz už je dospelá kobyla, schopná sa o seba sama postarať byť to v Equestrii. A tu, starám sa o ňu ako keby bola ešte stále moja malá kobylka. Bola to moja chyba, ale nemohol som si pomôcť. Nechcel som aby sa to dozvedela práve takto, aj keď som vedel, že to takto raz dopadne. Mal som spraviť čo bolo správne, ale neurobil som. Bolo len otázkou času než sa to všetko dozvie, vedela, že je iná.

Po našej hádke, vyletela po schodoch do svojej izby a treskla dverami. Išiel som ju po hodine skontrolovať no nedostalo sa mi odpovede, vtedy mi bolo celkom jasné, že odletela preč. Môžem len dúfať, že sa vráti, alebo aspoň, že sa bude vyhýbať iným ľuďom. A keď nič iné, dúfal som, že sa otvorí nejaký portál a vráti sa späť do svojho sveta a nikdy už nebude musieť na mňa myslieť. Jediné čo jej teraz môžem povedať: že mi je ľúto.

Je mi to tak... tak... veľmi ľúto.

----------

Boli to už tri dni odkedy Dashie odišla. V tú noc kedy odišla som spravil niečo, čo som už veľmi dlho nespravil: išiel som sa prejsť. Nebol som si istý kam idem, ako dlho pôjdem, ale i tak som to spravil, išiel som sa prejsť. A teraz, po troch dňoch som tu znovu a prechádzam sa. Bol som vonku už približne 3 hodiny, a aj keď je len päť poobede tak je už vonku tma.

Blížila sa búrka, a čo nevidieť začne silný lejak. Otočil som sa naspäť, chcel som to ešte stihnúť domov, ale nijako som sa neponáhľal. Posledné dni som totiž celkom bez energie. Nedokázal som zjesť  nič viac ako toasty. A teraz, za tmy, cítim sa tu v lese celkom stratený, v lese ktorý obkolesuje môj dom. Nie, je to predsa náš dom. Je to tak jej dom rovnako ako môj a nič sa na tom nemení.

Začalo pršať, ale nijako som nezrýchľoval svoje tempo. Len som tak kráčal, tak ako som zvykol kedysi dávno. Všetky tie zabudnuté myšlienky, bolesti a smútok z čias než som našiel Dashie sa začali vracať. Neuvažoval som takto už roky. Až kvapky vody dopadajúce na listy mi pomáhajú zahnať tieto myšlienky. Je to veľmi upokojujúci zvuk. Zvuk aký v meste nepočuť.

Dážď neustával a moje tričko pomaly celé prevlhlo. Som si istý, že do rána budem chorý, ale bolo mi to celkom jedno Bol som beztak chorý už tri dni, duševná choroba ktorá ma išla roztrhnúť. Moja dcéra je niekde vonku, ublíži si, potrebuje pohodlie, teplo domova a nie takýto dážď. Kiež by som jej mohol pomôcť, aj keď o moju pomoc nestojí. Aj keď ma už možno nikdy nebude chcieť vidieť.

Nemôžem ju za to viniť, musí to byť strašné, dozvedieť sa takto svoju minulosť. Nedokážem si to ani predstaviť. Viem, že Dashie je silná osobnosť, a že sa z toho dostane. Ale viem ako sa dokáže uraziť. Nie som si istý, aj keby sa vrátili, či mi dokáže niekedy odpustiť. A hlavne, či si dokážem niekedy odpustiť ja sám.

Už tu načisto leje. Stromy ledva držia svoju klenbu pod náporom dažďa zatiaľ čo mňa ten dážď doslova bičuje. Zastavil som aby som sa poobzeral a našiel cestu domov. Nestratil som sa, v týchto lesoch sa ľahko orientuje keď si človek zvykne. Snažím sa však obzerať či neuvidím Dashie po ceste domov. To je ten hlavný dôvod prečo som vlastne vonku v takomto počasí.

Snažím sa pridať tempo, klusám si to dažďom keď zrazu, vidím veľký, mohutný strom. Vyčnieva ponad ostatnými stromami v okolí. Tráva pod ním je takmer suchá, to veľké množstvo vetiev odoláva náporu aj tak silného dažďa. Potrebujem si dať prestávku, podišiel som pod ten strom a sadol som si. Zo stromu steká na trávu len pár kvapiek.

Presne v takomto strome si viem predstaviť, že by sa Dashie mohla schovávať pred dažďom. Veľmi rád by som tomu uveril, ale nevidel nič čo by naznačovala, že sa schováva práve tu.

Zavrel som oči, oprel som sa o kmeň a uvažoval som nad svojím životom... našim životom spolu, ako otec a dcéra. Prerástli sme v rodinu a mali sme šťastie, že hádok sme nemuseli riešiť veľa. A žiadna z nich nebola tak srdcervúca ako tá spred troch dní.

Cítil som slzu ako mi steká po líci keď som si znovu predstavoval Dashie-nu tvár. Hnev v jej očiach zmiešaný so zmätkom, trhalo ma to zvnútra. Chcel som tak veľmi všetko napraviť prípadne vrátiť čas, aby som mohol všetkému predísť. No nemôžem však ani jedno. Čo sa stalo, stalo sa.

„Je mi to ľúto...“

Povedal som nahlas a bolo mi jedno či ma niekto počul. Som tu v lese sám ak nepočítam lesné tvory. V tomto daždi sa schovávajú rovnako ako ja a tie čo sa neschovávajú tak sú na kilometre ďaleko od niekoho ako som ja.

„Je mi to tak ľúto, Dashie.“

Plakal som ďalej so zatvorenými očami opierajúc sa o mohutný strom. Všade navôkol prší a občas mi na hlavu padne nejaká kvapka, ale mne je to jedno.

V tom som začul rachot.

Otvoril som oči z preľaknutia a pozrel som sa naľavo. Ostal som zarazený z toho čo som videl. Uslzenými očami na mňa stadiaľ pozerala Dashie, moja malá Dashie. Celú hrivu a chvost mala pokrytú bodliakmi a miazgou. Stála teraz len pár krokov odo mňa. Je celkom mokrá, od dažďa a sĺz. Nepočul som kedy prišla, ale na to som bol zvyknutý keďže je Pegasom dokázala sa pohybovať veľmi potichu a jej kroky takmer nepočuť.

Neprehovorila, namiesto toho podišla ku mne, ignorujúc čvachtavý zvuk blata pod jej kopytami. Ani som sa nepohol, len som si sadol na zem pozerajúc na ňu svojimi uslzenými očami. Vyzerala tak strašne a pritom tak nádherne. Jej srsť by potrebovala vyčistiť, ale to ma teraz trápilo najmenej.

Bez slova si sadla vedľa mňa, nedokázali sme sa pozrieť navzájom do očí. Sedíme vedľa seba hľadiac do lesa, želám si len jediné, aby som ju mohol silno objať a nikdy nepustiť. Ale musím sa zadržať, pretože by to bolo príliš náhle a nechcem pokaziť túto chvíľu. Napokon sa so mnou pustila do reči.

„Ja... počula som ťa,“ takmer celkom stíchla a potichu zašepkala, “ je mi to tiež ľúto.“

Musel som sa pousmiať cez všetky tie slzy, jej tvrdohlavosť sa prejavila. Vždy mala problém ospravedlniť sa: „Dashie, nemá ti čo byť ľúto. Je to všetko moja chyba, nič viac.“

Napriek tomu čo som povedal, stále cítila podiel viny, pretože sa na mňa otočila a pozrela zarmúteným pohľadom.

„Tati, ešte... ešte stále ma ľúbiš?“

Teraz musím konať. Natiahol som sa k nej a objal som ju, objal a nepustil.

„Samozrejme, Dashie. Vždy som ťa ľúbil. A vždy ťa ľúbiť budem, nech sa stane čo chce. Ani malá hádka ako táto na tom nič nezmení.“

Vracia mi objatie a tak tam sedíme a plačeme spolu. Ospravedlňujeme sa jeden druhému, ja za pravdu ktorú som skrýval a ona mne za to, že zvýšila hlas a utiekla. Po chvíli dážď utíchol zatiaľ čo my sme stále sedeli pod tým stromom.

„Ocko.“

„Áno?“

„Nepôjdeme už domov? Potrebujem sprchu, poriadnu.“

Zasmial som sa a ona sa smiala so mnou ako som sa dvíhal. A tak sme vykročili domov, ona sa smeje a ja s ňou. Trochu som nad tým začal uvažovať a myslím, že jej dám narodeninový darček o niečo skôr.

Lístok na Indy 500. Áno vezmem ju na Indy 500. Môže si sadnúť na oblak a sledovať z vrchu zatiaľ čo ja budem na tribúne. Nemusel som jej kupovať lístok, ale chcel som jej darovať niečo na čo si bude môcť spomenúť. Som si istý, že si to užije, a aj keď nečakám, že to všetko napraví, dúfam, že je to aspoň trochu zdvihne náladu.

Raz, verím tomu, že sa s tým zmieri a nebude už myslieť na to, že je „animovaná“. Je rozumná kobyla a vie, že je skutočná, nie len vytvorená pre účely televízie. Môžem jej len pomôcť v tom aby tomu sama uverila a dúfať, že ona takisto pomôže mne.

----------

Raz nastane čas v živote každého rodiča, kedy musia svoje dieťa nechať odísť. Či už v dobrom alebo zlom, raz ten čas nadíde. Sedím si tak v obývačke sám a je mi smutno keď pozerám na všetky tie fotky, na všetky tie spomienky s mojou Dashie. Na jej dvadsiate narodeniny som naplánoval, že pôjdeme pozrieť letecké predstavenie. Keď už sme chceli odísť, niekto klopal na dvere.

Nikdy za tie roky nám nikto neklopal na dvere. Do čerta však sme ani nemali žiaden plán v prípade takej situácie. Tak som jej jednoducho povedal, aby išla hore do svojej izby než to vyriešim. Keď som , že už potichu zavrela dvere, tak som sa pokojným hlasom spýtal, kto klope na dvere. Čakal som niekoho neznámeho, niekoho kto sa stratil pri potulkách lesom. Prehovoril na mňa ženská hlas, tak elegantný a pritom tak zaujímavý hlas. Počúval som ju ako by riekla dôležitosť samú. Spýtala sa, či smie dnu, otázka ktorú by som normálne bez rozmýšľania zamietol. Napriek tomu bolo mi na jej hlase niečo povedomé. Nemohol som si pomôcť, musel som podísť bližšie a tie dvere otvoriť.

Keď som po prvé zbadal jej postavu stáť na verande, nebol som si istý či sa mi sníva. Predo mnou stála ožarujúca a impozantná Princezná Celestia. Úplne som stratil reč, bojujúc s vzrušením takým ako by zažil každý brony, rovnako ako som sa cítil keď som prvý krát stretol Dashie, ale tiež som cítil zarmútenie pretože som vedel čo jej príchod znamená. Postála tam ešte sekundu obzerajúc si ma. Naše oči boli v presne v rovnakej výške, nakoľko bola vysoká ako dospelý kôň. Ustúpil som, aby som ju mohol vpustiť do bytu. Čo som však skutočne nečakal bolo ďalších päť poníkov. Prvá išla Twilight Sparkle, za ňou zvyšok: Applejack, Rarity, Fluttershy a nakoniec Pinkie Pie vhopsala dnu.

„Óóóó, tak takto vyzerá ich príbytok z vnú- NO NIE! MAJÚ KUCHYŇU! Som hladná, ste hladní? Môžem spraviť nie-„

Applejack vložila kopyto Pinkie pred ústa: “Spomaľ cukrík. Prišli sme len po Rainbow, takže nebudeme nič jesť.“

V tom Applejack zaškvŕkalo v bruchu: “Bez ohľadu na to aký máme hlad.“

Stále som si nebol celkom istý ako mám zareagovať, ale nechcel som byť zlým hostiteľom a tak som ich ponúkol tým čo bolo v chladničke: “Hm, odložili sme nejaké zvyšky zo včerajšej večere. Ak máte chuť, tak sa ponúknite.“

Pinkie to zobrala ako áno a okamžite vystrelila do kuchyne. Nemusel som jej ani nič vysvetľovať a hneď presne vedela kde čo nájsť. Buď to bola zhoda náhod alebo to malo čo dočinenia s tým, že je to jednoducho Pinkie Pie... myslím, že to bude to druhé.

„Pôjdem radšej na ňu dozrieť,“ povedala Applejack, utekajúc za hyperaktívnou Pinkie. Keď prechádzala predo mnou tak si sňala svoj klobúk. Prišlo mi trochu divné, že sa okolo tvora ako som ja správali úplne prirodzene. To isté by malo platiť aj o mne, ale nakoľko som bol s Dashie už pätnásť rokov tak som si zvykol na poníkov v mojej blízkosti. A predsa, zrazu tu je ďalších päť poníkov s ich princeznou a všetky si ma obzerajú s rovnakým záujmom ako si obzerám ja ich.

Nastala chvíľka ticha kým som nazeral do kuchyne na dve z nich ako sa prehrabujú v chladničke.

„Som vcelku prekvapená,“ začala debatu Celestia: „Čakala som väčší odpor pri dverách.“

„Prečo? Veľmi dobre viem kto ste.“

Celestia prikývla: „Tak že viete.“

„Ak máte na mysli, že ste fiktívne postavy z detského animovaného seriálu tak potom presne viem kto ste. Ale kvôli čomu ste prišli mi nie je tak celkom jasné.“

Začal som klamať, dúfal som, že tým uľavím svojej mysli. Dobre viem prečo prišli alebo skôr po koho si prišli, ale snažil som sa to zakryť.“

„Hm, myslím, že viete prečo sme prišli.“

V tom sa moje srdce prepadlo kdesi do temných hlbín. Samozrejme, že som to vedel a dala mi to jasne najavo. Po celé tie roky som vedel, že raz príde táto chvíľa, ale ako sa nič nemenilo, prestával som sa tým trápiť. A predsa, v tej najnevhodnejšej chvíli. Keď už si človek myslí, že všetko je dokonalé a niet sa čoho báť. Sa moja najväčšia obava znovu vrátila.

„Ehm, prepáčte mi pane,“ začala Twilight,“ z toho čo sme zistili by Rainbow Dash mala byť práve tu. Nie snáď?“

Pozrel som sa na ňu, chcel som jej povedať nie, ale vedel som, že by to bolo márne.

„Je na poschodí vo svojej izbe“

„Vo svojej izbe?“ spýtala sa Rarity prekvapene.

„Samozrejme, že Dashie je vo svojej izbe. Nevedel som kto klope a nechcel som aby ju niekto zbadal.“

„Dashie? Ale no, vy ste už taký dobrí priatelia?“

Mal som chuť jej jednu tresknúť, ten tón akým to povedala ma hlboko urazil. „Priatelia? Čo si vlastne myslíš. Ja, by som mal byť ten kto tu kladie otázky. Čo ste s ňou vlastne do pekla spravili?“

Celestia zdvihla obočie, ostala trochu zaskočená mojim výbuchom: „Viete, moja študentka...“

„Viem presne kto je, chodíte okolo horúcej kaše,“ skočil som jej do reči. Už bez tak som bol riadne naštvaný, chcel som vedieť prečo poslali Dashie na tento svet celkom malú a bezbrannú.

Twilight si zahryzla do pery, ako jej učiteľka pokračovala, „Ako si želáte. Pracovali sme na kúzle ktoré by pomohlo Pegasom s vytvorením búrky. Tá sa však vymkla spod kontroly a keď sa Twilight pokúsila búrku svojou mágiou zastaviť, jej kúzlo a blesk do seba narazili. Spôsobilo to veľký výbuch a ten nanešťastie zasiahol práve Rainbow Dash. Kúzlo tak zmenilo svoj cieľ a poslalo ju, nuž, práve sem. A preto sme tu, aby sme ju priviedli späť. Toto ste chceli vedieť?.

Než som stihol odpovedať, Dashie vyšla zo svojej spálne: „Tati? Je už všetko v poriadku?“

V tom momente mi prestalo biť srdce. Videl som im všetkým do tváre a všetci ostali úplne zarazení. Spoznali jej hlas ale oslovila ma: „Tati.“

„Ehm... prepáčte...,“ povedala Applejack vracajúc sa z kuchyne, „dobre som počula, že vás Rainbow nazvala „tati“?“

Než som jej stihol odpovedať, Celestia pokračovala, “Môžete nám to vysvetliť?“

Bol som celkom mimo, hrnulo sa mi hlavou toľko myšlienok. Bola len jedna možnosť... a musel som to spraviť, aj keď som vedel, že sa mi to nebude páčiť.

„Usaďte sa v obývačke, hneď som späť.“

Nedal som im možnosť zareagovať, zdvihol som sa a vyšiel hore schodmi.

„Tati?“

„Hneď Dashie, už idem. Musíme...“ obzrel som sa ako na mňa z dolu všetci poníci netrpezlivo pozerajú, „... musíme si pohovoriť.“

A tak sme sa pustili do reči. Povedal som jej kto na ňu čaká v obývačke, a prečo ju chcú vziať späť. Z času na čas svoje príbehy pozerala v televízii a prišli jej vcelku zábavné. Už sa celkom vzdala myšlienky, že je tou Rainbow Dash z obrazovky a vnímala to už len ako každý iný program. Tak som jej vravel, že dolu sú presne tí poníci o ktorých neverila, že existujú. Odbila ma silným smiechom. Neverila mi a myslela si, že si z nej uťahujem. Tak som ju vzal do obývačky.

„DASHIE!“ zakričala Pinkie a vyskočila po svojej azúrovej priateľke.

Dashie ju rýchlo odstrčila: „Hej, čo to stváraš, vypadni!“ Bola zaskočená z toho koľko poníkov bolo zrazu v našej obývačke. Všetci sa na ňu nechápavo pozerali. Prečo odstrčila preč svoju najlepšiu priateľku?

Pinkie-na nafúkaná hriva celkom spľaskla.

„Ty... nespoznávaš ma?... Veď to som predsa ja.“

„Nie, a ani nikoho iného z vás,“ pokračovala Dashie. Začal som s nimi vcelku súcitiť. Vedel som, že sú to jej priateľky, ale všetko sa vyvinulo úplne inak, takže nemohla vedieť aká je skutočnosť.

Nemohol som sa na to pozerať: „Dashie posaď sa, nech im môžem všetko v pomaly vysvetliť.“

Poslúchla ma a posadila sa do svojho kresla. Celý čas sa prísne pozerala na poníkov ktorý obsadili celú pohovku a koberec pred krbom.

Bolo jasné čo bude nasledovať, ale neodpustil som si otázku: „Koľko času ubehlo odkedy ju to kúzlo sem poslalo?“

Tá otázka ich zaskočila, len Twilight bola schopná odpovedať: „Pred pätnástimi dňami, prečo?“

Celkom mi to vyrazilo dych. Pätnásť dní? Čerta, bola so mnou viac ako pätnásť rokov! Čo znamená, že jeden deň v ich svete tu znamenal celý rok.

„Nuž,“ pokračoval som, „tu ubehlo omnoho viac času ako u vás.“

„O koľko viac?“ spýtala sa Twilight.

„... Pätnásť rokov.“

Všetci okrem Celestie na mňa pozerali s otvorenými ústami.

„Aj tak to nevysvetľuje, prečo si náš nepamätá,“ povedala Applejack.

„Ono je to tak, že keď som ju našiel, bola ešte len... malá kobylka.“

„Ako prosím?“

„Z toho čo som videl, nemohla mať viac ako štyri alebo päť rokov.“

Toto už prekvapilo aj Celestiu.

„Chcete nám naznačiť, že ste sa starali o Rainbow Dash od jej detstva celých pätnásť rokov.

Prikývol som a pozrel som sa na Dashie ktorá sa len potichu prizerala.

„Ja... ona...“ začal som, ale nedokázal som dlhšie vzdorovať slzám. „Viem, že nie je skutočne moja ... Bože, kiež by bola, ale...“

„Už rozumiem, teraz to oslovenie „tati“ dáva význam,“ prerušila ma Celestia, držiac si prísny výraz tváre. Premýšľala nad tým, čo všetko sa vlastne muselo stať v ten osudný okamih. Ja som to prisúdil tomu kúzlu, jeho nestabilita musela spôsobiť tú zmenu.

Na chvíľu ostalo ticho, ak nepočítam hlasný dych sedem poníkov a jedného človeka. Nakoniec to bola práve Dashie kto prerušil to ticho.

„A čo teraz?“

Pozrel som sa na princeznú, snažil som sa čítať jej z tváre. Napriek tomu, že som sa veľmi dobre naučil čítať emócie z tváre Dashie, princezná Celestia bola iná liga. Mala tu najlepšiu kamennú tvár akú som kedy videl. Nemal som poňatia čo práve cíti, čo si myslí.

„Nuž, to je jednoduché. Twilight?“ Celestia sa pozrela na svoju žiačku, ktorá spozornela hneď ako začula svoje meno, „Pamätáš si ešte to kúzlo na obnovenie spomienok? Vtedy keď ste porazili Discorda?“

Twilight prikývla ako sa dvíhala z pohovky a skočila na podlahu.

Vedel som čo chcú spraviť, na čo Celestia myslela. Chcela, aby Twilight buď vymazala jej spomienky a začala nanovo. Alebo, snáď, že Dashie len pridajú jej staré spomienky na jej priateľky, na svoj čas strávený v Ponyville. Nebol som si istý čo spraviť, cítil som, že to tak má byť, že je to správne a musí sa tak stať. Predstavoval som si to tak po celých tých pätnásť rokov keď som uvažoval nad touto chvíľou. Chcel som však ešte niečo povedať než to spravia. Títo poníci odnesú moju Dashie preč a chcel som jej ešte niečo povedať než sa tak stane.

„Nie, počkajte prosím,“ skríkol som. Twilight zastala a pozrela sa na svoju princeznú, „Dajte nám ešte chvíľku prosím. Jediné čo žiadam, keďže... keďže je to naposledy čo sa vidíme.“

Už som sa ani nesnažil brániť slzám, slzy mi tiekli po tvári plným prúdom. Poníci videli, že sa ma to veľmi dotklo a Dashie na tom nebola o nič lepšie. Nechcem som odkladať nevyhnutné, nie tento krát a podišiel som teda ku kreslu v ktorom Dashie sedela. Kľakol som si k nej, aby naše oči boli v rovnakej výške keď k nej budem hovoriť.

„Dashie, moja malá Dashie. Milujem ťa celým svojím srdcom. Spravila si zázrak a našla si v mojom srdci človeka ktorým som raz bol. Ty... „ musel som na chvíľu prestať a upokojiť sa, „... ty si priniesla toľko radosti do môjho života, že ti za to nikdy nemôžem dostatočne poďakovať.“

V tom to už Dashie nezniesla a začalo naplno plakať so mnou. To mi situáciu len sťažovalo.

„Týchto pätnásť rokov ktoré sme spolu strávili, rozprávaním, hraním, lietaním, to všetko pre mňa veľmi veľa znamená. Chcel som len, aby si vedela, že ťa budem navždy ľúbiť. Nezáleží na tom či sme si biologicky príbuzní alebo z úplne iných svetov. Je mi jedno ako si na mňa spomenieš alebo si ma nebudeš vôbec pamätať, ale chcem, aby si ty, moja Dashie. Chcem aby si...“ dotkol som sa jej na hrudi aby vedela, že myslím práve ju, „...aby si vedela, že kedykoľvek budeš mať nejaký problém alebo ma budeš potrebovať, neváhaj a nájdi spôsob ako sa za mnou vrátiť, jasné?“

Chcel som sa zasmiať, aby posledná časť vyznela ako vtip. Vyšlo to, aspoň z časti, nakoľko sme obaja ďalej plakali. Počul som, že určite nie sme jediní. Mohol som si len domyslieť, že to bude Pinkie Pie rovnako ako to bolo na konci druhej časti, kedy sa Luna a Celestia spolu spriatelili.

„A musím odísť ocko?“ povedala roztraseným hlasom.

Bolo to len pár rokov dozadu, čo ma nazvala „ocko“. Väčšinu času som bol proste „tato“ alebo „otec“. Padlo mi to vhod, vedieť, že jej na mne stále záleží natoľko, aby ma nazvala ockom, tak ako po prvé keď ma tak nazvala ešte pred rokmi.

Len som jej prikývol a vstal som. Než som sa stihol poriadne zodvihnúť, skočila po mne a silno ma objala. Cítil som jej slzy na mojom krku a objal som ju tiež.

„Je to tvoj skutočná domov Dashie. Nepatríš sem. Musíš sa vrátiť tam kam patríš.“

„Ale ja patrím sem, patríme spolu!“

Hlboko sa ma to dotklo, ale musel som ju presvedčiť, že je to správna vec:  „Nie, nepatríš. Pozri sa, ako veľmi si tu obmedzená. Môžeš lietať len okolo domu. Nemáš tu žiadnych priateľov, žiadnych poníkov s ktorými by sa mohla porozprávať. Už keď si bola malá vravel som ti, že sa o teba postarám než sa budeš môcť vrátiť domov, ale vtedy som nečakal, že to bude tak veľmi bolestivé.

Pár minút ostalo ticho. Po celý ten čas sme sa držali v objatí. Nevzpierala sa, nevzdoruje. Zmierila sa s tým čo sa má stať a tak ako ja, pochopila, že je to tak správne.

„Ľúbim ťa ocko...“

„Aj ja ťa ľúbim, moja malá Dashie.“

Pustili sme sa až keď sa znovu chcela postaviť na všetky štyri.

Teraz už plakali úplne všetci, všetci vrátane princeznej. Prišlo mi to vcelku trúfalé, vedela čo sa mohlo stať. Musela vedieť o tom, že medzi našimi svetmi existuje tak veľký časový rozdiel a podobne, ale to, že ju to sem prenieslo ako mláďa muselo zaskočiť aj ju. Pravdepodobne čakala, že tu nájde tridsaťpäť ročnú Rainbow Dash, ale namiesto toho má stále len dvadsať.

Twilight podišla bližšie k Rainbow Dash, plačúc zatiaľ čo jej roh začal svietiť. Vedel som čo príde, veľmi ma to ranilo... ale vedel som, že to bolo správne. Vedel som, že sa to malo stať, pre jej dobro a dobro jej priateľov a zvráteným spôsobom aj pre mňa. Teraz som si bol celkom istý, že skutočne ide domov, na miesto kde môže lietať do sýtosti a bez obmedzení. Na miesto kde môže byť v blízkosti svojich priateľov.

„Počkaj!“

Pozrel som sa na Dashie ako uskočila pred Twilight: „Než odídem, chcem si niečo vziať.

Než ktokoľvek mohol protestovať, vyletela do svojej miestnosti. Netrvalo dlho a už si niesla svoju krabicu od topánok na svojich na svojich predných nohách. Nebol som si istý, či si môže niečo zobrať späť so sebou a tak trochu som čakal, že princezná bude namietať. Ale ostala ticho a dovolila Dashie napísať niečo na kus papiera a položiť to na stolík.

Pozrela sa späť na mňa, stále pritom plakala, ale už s úsmevom na tvári. Vedel som, že pochopila ako sa to musí skončiť. A ja som to vedel tiež. V tej krabici, musela mať pred pripravené svoje veci pre prípad, že bude musieť narýchlo odísť. Aj keď ma bolelo uvažovať nad tým, dúfal som, že si vzala aj našu spoločnú fotku. Zároveň som však nechcel aby si ju nechávala, iba by ju to nútilo spomínať na mňa, na svet vzdialeného od nej a to ma bolelo rovnako ako všetko ostatné.

„Odpusť Rainbow Dash.“ Povedala Twilight. „Kiež by... kiež by bol iný spôsob. Kiež by som to nemusela spraviť. Ale...“

„Nemôže...“ skočila jej Dashie do reči, „nemôže ísť so mnou?“

Bolo poznať na jej hlase, že jednoducho povedala čo si myslí a nemienila to povedať ako otázku. Twilight pokývala hlavou, nemohla sa pozerať svojej priateľke do očí takto plačúc priamo pred ňou.

„Rainbow Dash...“ začala princezná Celestia, „nemôže ísť s tebou do nášho sveta rovnako ako nemôžeš zostať ty v jeho. Nikdy k tomuto nemalo prísť, svet navôkol nebol stvorený, aby sme tu mohli existovať. Napriek tomu...“ Celestia sa na mňa pozrela usmievajúc, následne sa začala obzerať po obývačke. Videla všetky naše fotky, naše výtvory povešané po miestnosti, „...napriek tomu, stalo sa tu niečo nevídané. Niečo čo nedokážem plne vysvetliť.“

„Keď som si uvedomila, kam si sa dostala, predstavovala som si to najhoršie. Predstavovala som si aká budeš zničená, skazená a poškvrnená krutosťou tohto sveta. Ale teraz, vidím, že je to celkom naopak. Že je tu muž, ktorý ťa vychoval, bola si v schopných kopytách alebo rukách v tomto prípade.“

Dashie si posmrkla a pomaly sa upokojila ako prijala Celestiine slová.

Celestia sa znovu pozrela na mňa usmievajúc sa: „Nemôžem za vás hovoriť, ale to čo vidím pred sebou, to obrovské množstvo lásky ktoré zdielate mi vraví, že ste ju vychovali ako svoju vlastnú. Napriek viditeľným rozdielom, dokázali ste ju vychovať bez predsudkov k jej rase a pôvodu. Vychovali ste ju ako vlastnú dcéru, čo robí moje rozhodnutie len o to ťažšie.“

Upokojili ma tie slová a prijal som ich, tak ako každý v miestnosti.

„Musím vás teda požiadať drahý pane, nevynášajte rozsudok nad mojou žiačkou. Nebolo to jej a ani nikoho iného úmyslom spôsobiť vám obom toľkú bolesť. Pokiaľ chcete niekoho obviniť, žiadam aby ste obviňovali mňa. Ja som totiž zodpovedná za to, že sme prišli sem, aby sme priviedli Rainbow Dash domov... a odlúčili ju od Vás.“

Nedokázal som sa na nich pozerať. Srdce mi búšilo prerušované jedine plačom. Moja myseľ bola niekde úplne inde, spomínal som na všetky tie zážitky s Dashie, na všetko čo sme spolu dokázali. Nadýchol som sa aby som povedal,

„... Ako by som mohol niekoho viniť? Za to, že mi sem poslal Rainbow Dash?“

Odsmrkol som, prečistil hrdlo a pokračoval. Takmer som sa zakoktal keď som hľadal slová ako sa vyjadriť.

„Bolo to pätnásť najlepších rokov môjho života. Práve naopak. Chcel by som poďakovať tebe Twilight a vám všetkým. Ďakujem, že ste mi ju sem poslali, aj keď nie úmyselne. Ďakujem, za to ako to dopadlo. A hlavne, ďakujem za všetky tie roky, za svoj život a ... moju Dashie.“ Snažil som sa na Twilight usmievať cez všetky tie slzy. Mala tiež slzy na krajíčku, stihla sa ešte od mňa otočiť než sa rozplakala úplne.

Celestia sa na to zdvihla z koberca na ktorom ležala, aby sa predo mňa postavila.

„Netreba nám ďakovať dobrý pane. Ja chcem poďakovať vám, za to, že ste sa tak krásne postarali o jedného z mojich malých poníkov. Nikdy by to nezvládla bez niekoho ako ste vy.“

Celestia zavrela oči a naklonila sa nad mňa svojím rohom. Nebol som si istý čo sa stalo keď sa dotkla svojím rohom môjho čela. Cítil som náhle teplo ako prúdi mojím telom. Potom odtiahla od mňa svoju hlavu usmievajúc sa.

„Ďakujem Vám.“

Následne prehovoril ďalší poník.

„Vďaka vám pane,“ pridala sa Twilight, konečne schopná hovoriť cez svoje slzy.

„Vďaka,“ povedala Applejack.

„Ďakujem ti, zlatko, že si sa postaral o našu Rainbow Dash,“ pridala sa Rarity.

„Em, ď-ďakujem vám,“ Fluttershy riekla potichu.

„ĎAKUJEM!“ Zakričala Pinkie, vyskočila a objala ma.

Nemohol som si pomôcť a musel som sa smiať na tom ako nemiestne sa správala. Čo ma pobavilo najviac bolo, že klebety na internete boli pravdivé, jej hriva skutočne voňala ako cukrová vata.

Ostal som potichu a prikývol, potom pozrel na Dashie ktorá sa už tiež usmievala.

Všetci poníci sa postavili k Dashie keď Twilight-in roh začal znovu žiariť.

„Si pripravená, Rainbow?“ opýtala sa pre istotu Twilight kráčajúc k Dashie s pripraveným kúzlom.

Len prikývla, zatvorila oči a čakala na nevyhnutné.

Vyzeralo to, ako by sa čas spomalil keď sa Twilight priblížila rohom k Dashie-nmu čelu. Moja myseľ mi začala prehrávať náhodné spomienky z času keď sme boli spolu. Môžem si živo vybaviť všetku tú špliechajúcu vodu z vane keď som ju chcel vykúpať, skôr než sa dokázala umyť sama. Môžem cítiť všetky nepodarené výsledky nášho varenia a pečenia. Môžem sa nadýchať vzduchu z parku v ktorom sa naučila roztiahnuť krídla. Vybavoval som si toľko spomienok, no chcel som ich všetky potlačiť len aby som sa mohol sústrediť na Dashie a náš posledný okamih.

Slza mi stiekla po líci, videl som ako sa jej pod viečkami hýbu oči. Jej myseľ zápasila rovnako ako moja, potláčala všetky spomienky naraz, pretože toto má byť naposledy čo sa stretneme.

Konečne, Twilight sa rohom dotkla Dashie-nho čela. Oslepil ma jasný záblesk a keď sa mi znovu vrátil obraz všetci už boli preč. Všetci poníci zmizli. Cez všetky slzy som si vydýchol úľavou. Mal som z toho nepríjemný pocit, no zároveň som cítil, že je to tak správne. Už bola opäť normálnou Rainbow Dash ktorá patrí do Ponyvillu. Ostal som stáť v obývačke ešte niekoľko minút, len som tak pozeral na prázdnu podlahu kde Dashie stála ešte pred malou chvíľkou. Potom som sa pozrel okolo seba a všimol som si svoje okolie. Všetko vyzeralo inak. Rámiky ktoré držali fotky mňa a Dashie už neviseli na stenách.

Mnoho jej osobných vecí ktoré boli rôzne odložené po obývačke zmizli tiež. Bol som zmetený a tak som zabehol do jej spálne. Keď som otvoril dvere, tak namiesto jej plagátov s Nascarom a leteckými vystúpeniami, jej postele a ostatného nábytku... bola predo mnou jednoduchá kancelária. Lacný stôl a na ňom počítač a škaredý kvetináč s kvetinou.

Chvíľu mi trvalo, než som strávil všetko čo som prežíval, než som si uvedomil čo sa muselo vlastne stať. Začalo mi to všetko dávať zmysel, ale i tak to bolelo ako hrot do hrude. Aby sa nič nestalo medzi svetmi, Celestia musela odstrániť všetko čo by mohlo pripomínať Dashie a jej pobyt v tomto svete. Jej pobyt so mnou. Pätnásť rokov, všetko spláchnuté, odstránené z povrchu tejto planéty. Cítil som sa ako by to všetko bolo na nič, pretože som nemal ako si ju pripomenúť.

A predsa... moje spomienky stále pretrvávali. Mohol som si všetko vybaviť tak živo ako keď sa stali. V tom mi to došlo: musela niečo spraviť svojim rohom keď sa ma dotkla. Žeby... žeby uchránila moje spomienky tak aby som si na ňu mohol spomenúť? Spravila to isté aj Dashie? Zišiel som po schodoch do obývačky premýšľajúc nad tým všetkým. Na stolíku bola kniha. Spoznal som ju, bol to môj pamätník. Sadol som si na pohovku a otvoril ho na prvej strane. Bola tam moja mama a otec chvíľu po tom ako som sa narodil

Pretáčal som strany ďalej prezerajúc svoju minulosť. Bola tam medzera po tom ako moji rodičia umreli, ale aby som pokračoval v matkinom sne tak som neskôr pokračoval. Najprv som robil falošné obrázky. Akože som šťastný a užívam si života aby som oklamal jej pamätník. Prelistoval som ďalej na stránku kde bol vložený kus papiera. Zobral som ho a hneď som spoznal ten rukopis. Presnejšie to bol, kopytopis. Domyslel som si, že to muselo byť to čo napísala skôr než odišla.

Tati,

Pätnásť rokov si sa o mňa staral. Pätnásť rokov si ma miloval, hral sa so mnou a robil všetko, aby som bola šťastná vo svete ktorý nebol stvorený pre mňa. Nie som príliš výrečná a aj keď som ti to už povedala osobne, cítila som, že to budeš chcieť mať napísané aj na papieri. Aby si vedel, že všetko čo sme spolu prežili bolo skutočné.

Ľúbim ťa ocko. Pomohol si mi, aby som sa stala tým kým som teraz. Nie som si istá čo sa stane, či si niečo z toho všetkého budem pamätať alebo nie, ale chcem aby si vedel, že si spravil riadny kus roboty aby si ma vychoval cez všetku moju tvrdohlavosť a na úkor času stráveného s inými ľuďmi.

S dovolením od princeznej Celestie, dúfam, že si ponecháš náš album, naše spomienky na náš čas strávený spolu, aby si na mňa nikdy nezabudol. Ešte raz, vďaka, ľúbim ťa.

Tvoja dcéra navždy,

Tvoja malá Dashie naveky,

Rainbow Dash.

Vložil som tento odkaz späť do albumu hladiac ho vo svojou rukou, cítil som na ňom Dashie-nu zaschnutú slzu ktorá ho zdobila. Čítal som si ho dookola až kým som ho nevedel naspamäť. Potom, otočil som stranu a tam ma zdravila malá Dashie svojím veľkým úsmevom.

A tak tu sedím, prezerám si pamätník časov ktoré sme strávili spolu. Jej prvý kúpeľ, prvé slová, prvá maľba a dokonca jej prvé uvoľnené pierko. Všetko v tomto pamätníku. Všetko ostatné z tohto domu zmizlo, ale čo som vložil do tejto knihy pretrvalo. A nehodlám to nijako meniť, len budem ďalej pokračovať a dopĺňať ju. Aby som ukázal, že roky strávené s ňou nepomohli tvarovať len jej osobnosť, ale rovnako tvarovali mňa.

Som celkom iný muž oproti tomu ktorým som bol pred pätnástimi rokmi. Zmenený a obdarovaný druhou šancou prameniacou z čistého zázraku a zhody šťastných udalostí ktorých počiatok je nevedno kde. Ak by som sa nikdy nevrátil skontrolovať tu krabicu... ak by som čokoľvek spravil inak ako som spravil... mohlo všetko medzi nami dopadnúť úplne inak. S dávkou šťastia však všetko dobre dopadlo. Môžem spokojne povedať, že som dosiahol jediného želania svojich rodičov, aby som bol šťastný. Aj keď som zarmútený, stále som vďačný za všetok čas ktorý som s ňou strávil.

Teraz tu sedím sám v prázdnom dome pozerajúc na mamin obraz s dúhou  a musím sa usmievať vždy keď ho vidím, si totiž spomeniem na Dashie. Mal by som plakať, mal by som sa cítiť strašne a nechcieť nič iné ako získať svoju dcéru späť. A predsa, cítim úľavu, pretože všetko je tak ako má byť. Neutiekla, nerozhádali sme sa. Je preč, doma, tam kde patrí a tam kde je v bezpečí.

Pozrel som späť do albumu pretáčajúc na stranu kde bola naša posledná fotografia. Tá strana je ešte stále takmer prázdna. Ešte stále mám pred sebou obrovský kus života a hodlám ho využiť naplno.

Pre dobro svoje.

Pre dobro mojej Dashie.

Koniec

preložil Michal „Legeden“ Rajnoha

My Little Pony © Hasbro